Nebezpečne mladá
Publikované 10.05.2013 v 22:27 v kategórii Nebezpečne mladá (poviedka), prečítané: 82x
Vyšla som z dverí. Spravila som to očosi pomalšie a strnulejšie ako sa mala vo zvyku. Rena za mňou zavrela a zamkla. Cez sklenené dvere sa na mňa usmiala tak útešne ako to robila vždy, keď mi bolo otrasne ako teraz. Pozrela som na ňu a aspoň som sa snažila usmiať. Rena si pri pohľade na mňa len vzdychla, otočila sa, zhasla svetlo a odišla. Bol začiatok mája. Keď som k Rene utekala pred dvoma hodinami bolo ešte teplo. Teraz už bolo zimšie a ja som na sebe mala len tielko, rifle a baleríny. Rena však bývala hneď oproti mne cez ulicu. Prekrížila som si ruky na prsiach a vyšla som z verandy k nášmu domu. Zastala som v polke cesty. Poobzerala som sa okolo seba. Pouličné lampy už svietili, aj u nás doma sa svietilo a začínal už svietiť aj mesiac. Pozrela som sa ešte raz za seba k Reninmu domu. Zrazu mi pohľad spočinul na lese za jej domom. Nechcela som sa vrátiť domov. Ku zbytočným otázkam a ku všetkým tým pohoršeným pohľadom. Znovu mi začali stekať po lícach slzy, no teraz mi pripadali horúcejšie ako pred tým, keď som revala u Reny. Boli to jediné čo ma pravé hrialo. Zrazu som sa otočila a začala utekať. Minula som Renin dom a mierila som na jej záhradu. Cez slzy a tmu, ktorá bola čoraz väčšia som ani poriadne nevidela kam bežím. Šla som len po pamäti.Na záhrade Klačkovcov sme sa hrávali odkedy sa si vôbec pamätám. Mala som asi päť keď sme sa presťahovali na dedinu presne oproti nim cez ulicu. Rena sa mi hneď zapáčila a hneď som vedela, že bude mojou priateľkou na život a na smrť. Na ich záhrade sme absolvovali snáď všetko, čo dievčatká v predškolskom, školskom, teenagerskom a stredoškolskom veku môžu tak na takej záhrade robiť. Keď sme boli malé hrávali sme sa tam s ostatnými deťmi z ulice naháňačku, schovávačku a podobné. Potom naše hry prešli do futbalu, vybíjanej a nakoniec sme na tej záhrade uväznili všetky naše tajomstvá. Cestu cez tú záhradu od domu až k potoku by som fakt poznala aj po tme a so slzami v očiach. Bola už úplná tma, keď som začula potok a tak som spomalila.
Zrýchlene som kráčala a pretrela si oči, aby som namiesto nástupu na most nenastúpila do potoka. Zrazu som pod nohami ucítila betón a vystrela som pred seba ruky. Hneď som narazila na pletivový plot, ktorý oddeľoval Klačkových záhradu od lesa. Nahmatala som provizórnu kľučku a hneď som sa ocitla na druhej strane. Vybehla som hore malým kopcom a vbehla medzi stromy. Zrazu som si uvedomila, že mi je ešte väčšia zima ako pred tým. Cítila som ako mi behá mráz po chrbte, a že sa mi po celom tele rozhostili zimomriavky. Neprestávala som plakať. Bože môj, čo to robím? Vráť sa domov Laura. Veď on ti za to nestojí. Bol to len ďalší debil, ktorému šlo len o jedno. Vyhoď ho z hlavy. Mala som chuť sa obrátiť a bežať naspať domov. No nemohla som. V tej tme som sa nejak stratila. Nevidela som kraj lesa a dokonca som už nepočula ani potok. Zastala som a ešte raz som sa dobre poobzerala. Nič čo by som poznala som nevidela a tak som sa s plačom odtackala k najbližšiemu stromu a schúlila som sa pod ním. Strašne ma boleli oči. Jednak od revu, jednak od tej tmy. Vlastne, ja už som ani nevedela prečo revem. Či preto, lebo sa so mnou Mišo rozišiel, alebo preto, lebo som kvôli nemu začala mať problémy v škole a tým pádom aj doma, či preto, lebo som nakoniec skončila sama, v lese, asi o pol jedenástej večer a navyše ešte aj celá roztrasená a s bolesťou očí. Zrazu mi začali viečka oťažievať a ja som ani nestihla spozorovať ako, a kedy, a zaspala som.
Komentáre
Celkom 0 kometárov